História

Územie obce bolo osídlené už v staršej dobe kamennej. Obyvatelia zo začiatku žili v chalupách, ktoré si vybudovali na brehu Dunaja. Tieto však v 17. storočí rieka podmyla a odplavila. Z tohto dôvodu obyvatelia sa usadili na vzdialenejších kopcoch. Niektoré usadlosti sa rozvíjali  na dediny: Horný a Dolný Bök, Veľký Lél, Örkény, Ontopa a Aranyos.
V XIV. storočí sa väčšina obyvateľov presťahovala do obce Aranyos a Örkény. Hlavné zdroje zamestnaní boli: poľnohospodárstvo, ryžovanie zlata, rybárstvo a mlynárstvo.
Obyvatelia Dolného a Horného Bök-u, ktorí tvorili majetok rodiny grófa Csesznekyho, utiekli pred tureckými útokmi do dediny Aranyos, a ani neskôr sa tam už nevrátili.
Obec Aranyos v XVII. storočí plienili Turci. Turecká posádka, sídliaca v Nových Zámkoch, ju v roku 1676 úplne vypálila.
V roku 1787 v 104 domoch žilo 837 obyvateľov.
Klasicistický reformovaný kostol bol postavený v roku 1794.
V roku 1828 sa v obci nachádzalo 110 domov s 664 obyvateľmi.
V roku 1847 sem zo Sedmohradska prileteli kobylky, ktoré zničili aj trstinové strechy mnohých domov.
Obec v roku 1848 mala 1 222 obyvateľov, ktorí žili v 181 šľachtických rodinách. Obyvatelia sa zaoberali aj s poľnohospodárstvom.
O rok neskôr (1849) pri obci vykonávala vojenské operácie časť rakúskej cisárskej armády.
Ďalšia katastrofa postihla obec v r. 1890, keď veľký požiar takpovediac za okamih zničil všetky domy s trstinovou strechou.
Obec postihlo najviac prírodných katastrof v 19. storočí, keď ju zaplavilo 6 povodní, z ktorých jednu z najničivejších prežila obec v roku 1896.
V roku 1910 v obci žilo 1832 obyvateľov v prevažnej väčšine maďarskej národnosti.
Od roku 1914 do r. 1947 tu pôsobil ako farár Mór Kóczán, ktorý získal na Olympii v roku 1912 bronzovú medailu v disciplíne hod oštepom.
Do podpísania trianonskej mierovej zmluvy dňa 4. júna 1920 patrila k Žitnoostrovskému okresu.
V roku 1921 bola založená v obci miestna organizácia Komunistickej strany Československa, usmerňujúca štrajkové hnutie poľnohospodárskych robotníkov, maloroľníkov  a nezamestnaných.
Hoci v 20. storočí neboli na území obce bezprostredné boje, obyvateľov vysilili hrôzy I. a II. svetovej vojny, ktoré si vyžiadali veľa ľudských obetí. Na počesť ich pamiatky boli postavené pamätníky na miestnom cintoríne.
V rokoch 1938 – 1945 sa stala Zlatná na Ostrove súčasťou Maďarska.
Povodeň v roku 1965 spôsobila obrovské škody. Vo veľtoku Dunaj sa natoľko zvýšila hladina vody, že sa dňa 17. júna pri 20 km vzdialenej obci Číčov, pretrhla hrádza a za pol dňa voda zaplavila aj našu obec. Ešte v ten deň vo večerných hodinách evakuovali obyvateľov obce pristavenými autobusmi a predĺženými vlakovými súpravami. Trvalo skoro dva mesiace, kým ustúpila povodňová vlna. Nový školský rok (1965/1966) nie všetci žiaci mohli začať v novej, pred 2 rokmi postavenej budove školy. Mnohí sa museli učiť v českých hosťovských školách. Veľa domov bolo úplne zničených, medzitým aj nové, ešte nedokončené rodinné domy v časti obce „Kórea”. Pri obnove dediny pomohli českí remeselníci.
Počas kontrarevolúcie v roku 1968 ruské tanky prechádzali aj cez našu obec. Na šťastie sa, okrem obáv zo vzniknutej situácie, nikomu sa nič nestalo, ani nevznikli vážnejšie škody na majetku. V 70. rokoch 20. storočia na čele obce stál Imrich Seneši, potom od 80. rokov, bol 22 rokov starostom obce Alexander Hegedűs.